Pár slov před odjezdem do Patagonie 2016
Začalo to na domácich skalách (Skalka, Manín, Súľov, Prečín) odkiaľ som sa celkom rýchlo presunul do Tatier a Dolomitov, oblasti Mont Blancu. Popri vysokej škole bolo toho času na lezenie veľmi veľa, ale na podobný podnik ako Patagonia stále chýbali financie. Tie sa ako tak podarilo dať do kopy až teraz. A tak môžem konečne vycestovať mimo Starý kontinent.
S Marošom jen ty najťažšie cesty
Spolu s Marošom Červienkom sme prvý krát začali o tomto ciely uvažovať po preleze Severného kuloáru na Petit Dru. Bol to síce len taký výstrel do prázdna skúsiť sa tam pozrieť, ale slovo dalo slovo, jedna odmakaná „very busy“ jeseň a ani neviem ako už balím veci do svine. S Marošom už spolu lezieme dáky ten víkend – zimu, leto, hory, ľady, skalky, bouldre.... dá sa povedať, že všetko. Naposledy to bol Komín návratov v Javorákoch spolu s Louisou, okorenený mojou rozbitou hubou od šutra. Nič vážneho to nebolo, ale pár stehov pred výjazdom asi nikoho nepoteší.
Jen zázrakem jsme to vylezli
Obaja máme veľa vlastných spolulezcov, ale na tie najnáročnejšie ciele ideme akosi vždy spolu. Naše spoločné lezenie začalo vlastne na Ošarpancoch v Tatrách, kde sme zobrali so sestrou Katkou do trojice neznámeho sólistu. Odvtedy sa ho akosi nedá zbaviť. Taká naša prvá dlhšia cesta v oblasti Mont Blancu bola klasická cesta Alain – Leininger na Petit Dru zo severu. Jednoznačne sa radí medzi moje najhoršie zážitky z horského lezenia a len zázrakom sme odtiaľ vyviazli so zdravou kožou.
Naliezť o 11.00 z prvého ranného vláčika na Montevers nebol zrovna šťastný nápad, ako sa hovorí „mladý - sprostý“. Kamene ako televízory (myslím tie veľké staré, nie tie dnešné ploché čo sa už nedajú ani k šutrom prirovnať) lietali okolo nás v 20 sekundových intervaloch. Na zlaňák nebolo ani pomyslenia, len modliť sa a liezť hore vodopádom valiacim sa zo snehového poľa. Doslova do písmena z pekla šťastie stálo pri nás. Udialo sa tam ešte veľa vecí: v bivaku sa nám vyhla búrka valiaca sa spoza Jorassov, zlaňáky na ktoré sa dosť zle pozeralo držali, rúcajúci ľadovec Charpoa nás pustil na druhú stranu. Od tohto zážitku to všetko prebieha viac na istotu – Jorassy, Eiger, Dru, Aiguille do Fou, na to všetko sa dá už len s úsmevom spomínať.
Ešte pred týmito všetkými cestami bolo moje pôsobenie smerované hlavne do Tatier a neskôr do Dolomitov. Tatry to je kapitola sama o sebe. Tu som liezol svoje prvé horské cesty s kompletne požičaným matrošom od Fera Šimka. Bolo to super obdobie - 27 ciest vylezených v lete to neviem či leziem teraz keď rátam aj zimné cesty. V poslednej dobe zavítam do Tatier hlavne v zime. S istotou viem že musím do budúcna túto aktivitu viacej oživiť. V Dolomitoch to bola hlavne južná stena Marmolády ktorá ma uchvátila asi najviac. Oproti žulovým cestám tento druh lezenie na vápne predstavoval omnoho väčšie dobrodružstvo. Preliezť si Cestu cez Rybu bol brutál zážitok na ktorý sa tiež len tak nezabudne. Dokopy tam mám už vylezených 5 ciest na vrchol a jednu po policu. Plány sú aj v tejto stene stále veľké od prvovýstupov až po ťažké opakovania. Snáď sa tam podarí tento rok zase zavítať.
Tak o tom mojom historickom lezení bolo povedané asi dosť aj keď som dokopy nič nespomenul z obľúbených ľadov, piesku v Ádry, vyslenenú Tofanu, boje na Eigery, pitel na Jorassoch, Arco, Paklenicu, Osp... Jednoducho je toho strašne veľa. Zo všetkých týchto prelezov my okrem neuveriteľných zážitkov zostalo len to najpodstatnejšie – veľká hromada skúseností, ktoré sa inak ako lezením nedajú získať. To hlavné teda je, už ostáva len dúfať, že počasie bude našim plánom v Patagonií naklonené a táto malá expedícia bude len štartom k ešte vážnejším cieľom.
