Peter Hámor a jeho prvovýstup na Kabru South (7 318 m n. m.)

Ahoj Peter, ako sa cítiš mesiac po úspešenej expedícii, po úspešnom prvovýstupe v západnej stene Kabru South (7 318 m n. m.)?

Tak, ako po každej expedícii. Už ani neviem, že som niekde bol. Po viac ako dvoch mesiacoch strávených v Himalájach sa opäť venujem práci a tak ako obyčajne sa snažím dohnať zameškané. 15. júna sa vo Vysokých Tatrách začala turistická sezóna a keďže o služby horských sprievodcov je aj tento rok veľký záujem, práce mám až – až. Okrem toho sú už v plnom prúde prípravy tohtoročného Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade, kde pôsobím vo funkcii “šéfkin manžel” a tak keď nie som  v horách snažím sa čo najviac pomáhať Marienke. Nuž a popri tom tréning a za odmenu lezenie na teplej skale. Čo sa dá robiť – nie je každý deň nedeľa a ani tá najdlhšia dovolenka netrvá večne.
 

Čo ťa túto jar opäť motivalo vyraziť do Himalájí?

Tak ako asi každý horolezec nemám problém s motiváciou, ale mám problém s časom a peniazmi. Všetci, čo majú hory radi to určite dobre poznajú. Horolezectco je naozaj fantastický šport v nádhernom prostredí a ak máte navyše šťastie na dobrých a príjemných spolulezcov odpoveď je jasná. Tešil som sa na parádne lezenie v doposiaľ neprelezenej stene nádhernej hory, so starými priateľmi. 

Ešte pred tvojim odchodom si nám stihol predstaviť cieľ expedície, Kabru South (7 318 m n. m.). Čím je pre teba hora Kabru South výnimočná a prečo padol výber práve na tento vrchol? Prípadne, čo ťa na nej lákalo natoľko, že si ju uprednostnil pred 8-tisícovkou?

Je to naozaj nádherná hora. Asi najznámejší pohľad na ňu je z východnej, indickej strany, zo známeho horského mesta Darjeeling, odkiaľ som ju pred mnohými rokmi uvidel prvý raz. Spolu so susednou Kančendžongou tvoria asi najfotografovanejšiu horskú panorámu východnej časti Himalájí a o výstup na jej vrchol sa horolezci pokúšali už koncom 19. storočia.

Angličan William Graham so švajčiarom Emilom Bossom a horským vodcom, takisto Švajčiarom Ulrichom Kauffmannom oznámili, že 8. októbra 1883 sa im na 7 338 metrov vysokom Kabru North podarilo vystúpiť do výšky 7 325 metrov, čo bol v tom čase nový výškový svetový rekord.

Vydržal až do roku 1909, kedy taliansky šľachtic a horolezec, admirál Ludvík Amadeus Savojsko-Aostský – vojvoda abruzský, vystúpil na Čogolise do výšky 7 498 metrov.

Na vrchol Kabru North vystúpil ako prvý britský horolezec C. R. Cooke v roku 1935 a až do výstupu Hermanna Buhla na Nanga Parbat v roku 1953 to bol najvyšší vrchol dosiahnutý sólovým výstupom.

Susedný, 7 318 metrov vysoký Kabru South zostal nezdolaný až do roku 1994, keď na jeho vrchol vystúpilo z výhodnej strany niekoľko členov veľkej indickej vojenskej expedície pod velením kapitána S. P. Malika. O prelezenie ohromnej, viac ako štyri kilometre širokej a 2 800 metrov vysokej západnej steny Kabru South sa ako prví pokúsili v roku 2004 srbskí horolezci, no po úraze vedúceho expedície sa kvôli náročnému lezeniu a nedostatku materiálu na fixovanie rozhodli expedíciu ukončiť.

V roku 2012, keď sme ju počas pochodu do základného tábora pod južnou stenou Kančendžongy spolu s Nives Meroi a Romanom Benetom po prvý krát uvideli nás okamžite zaujala. Uplynulo však ďalších jedenásť rokov, kým dozrel čas pokúsiť sa o prvovýstup v tejto veľkolepej, stále ešte panenskej stene. A to, že sa výška Kabru South nezačína osmičkou nebolo pre nás vôbec dôležité. Jednoducho, preliezť západnú stenu Kabru South bol cieľ, ktorý sme dlho nosili v hlavách a tento rok sme sa rozhodli, že je ten správny čas sa o to pokúsiť.

Dobrá partia je základ. S kým si sa vybral pod Kabru a ako fungovala tímová chémia?

Mojimi partnermi boli aj tentoraz talianski manželia, výborní výškari a veľmi príjemní ľudia, Nives Meroi a Romano Benet. Aj keď v roku 2017 spoločne dokončili Korunu Himalájí liezť neprestali. Naopak, vyberajú si čoraz náročnejšie ciele, najlepšie čo najďalej od ľudí a frekventovaných výstupových trás na populárne himalájske vrcholy. Štvrtým, najmladším členom tímu bol iba päťdesiatjedenročný Slovinec Bojan Jan, všestranný športovec, ktorý sa v posledných rokoch venuje hlavne lezeniu v ľade a drytoolingu. A bola to naozaj parádna zostava. Dobre sme si rozumeli nie len v stene, ale aj v základnom tábore, počas trekkingu, pri výbere jedla i hudby – jednoducho počas celej výpravy. Absolútna pohoda. Ako hovoria poliaci - parťáci, s ktorými sa dajú aj kone kradnúť.

Bola niečím špecifická logistika na Kabru South? Ovplyvňovala ju nejak blízkosť 8-tisícovej Kangchenjungy? Čo boli základné predpoklady na úspešný výstup?

Každá expedícia je iná a tak aj príprava a logistika je vždy niečím špecifická. Kabru South leží v pohorí Singalila Range, v oblasti, kde sú pomerne časté problémy s miestnymi nosičmi. My sme ich našťastie veľa nepotrebovali, no aj tak sme našu batožinu a vybavenie základného tábora poslali s kuchárovým pomocníkom o niekoľko dní skôr, aby mal čas prípadné problémy vyriešiť.

Nakoniec však všetko prebehlo hladko a keď sme spolu s kuchárom dorazili do Ramche, náš základný tábor už stál. Čo sa týka Kančendžongy, tak pri súčasnom spôsobe organizovania a zabezpečovania výstupov na nepálske osemtisícovky, keď sa vo veľkom využívajú vrtuľníky a to, bohužiaľ, už nie len na vývoz bohatých klientov do základného, prípadne do vyšších táborov, ale v poslednom čase aj na vývoz výškových nosičov a materiálu potrebného na vybudovanie komfortnej výstupovej trasy do čo najväčšej nadmorskej výšky, vnímali sme blízkosť Kančendžongy iba vďaka občasnému zvuku motorov. Nuž a tretia časť otázky by mohla byť témou na samostatný článok, alebo niekoľkohodinovú odbornú diskusiu.

Nastali počas expedície nejaké komplikácie alebo to bola jedna z tých príjemných a bezproblémových?

Čaro výstupov vo vysokých horách je aj v neustálej improvizácii a riešení komplikácií, ktoré sa vyskytnú. Nepamätám si výstup, kedy by všetko prebehlo hladko a bez problémov. Tak tomu bolo aj tentoraz. Zdravotné problémy, hľadanie najvhodnejšej trasy, divoké počasie, správne načasovanie výstupu a mnoho iných drobností, ktoré bolo treba zvládnuť, ak sme chceli našu cestu dotiahnuť až na vrchol. Keby sme chceli prežiť príjemnú a bezproblémovú dovolenku, tak by sme určite nenaliezli do západnej steny Kabru South, ale užívali by sme si teplú skalu niekde oveľa nižšie, prípadne by sme sa s pohárom v ruke vyvaľovali na pláži. Teraz, keď tak nad tým premýšľam, sa mi to vôbec nezdá byť až taký zlý nápad :-) 

Koľko nocí ste strávili mimo základného tábora a aké boli nočné teploty? Čo tvoje Mountain Equipment spacáky, stále držia? Museli ste absolvovať aj neplánovaný bivak?

V stene sme strávili dovedna sedem nocí, z toho šesť bolo v relatívnom pohodlí stanu a v teplých spacákoch. Na zostupe z vrcholu sme museli vo výške asi 6 500 metrov bivakovať v ľadovej jaskyni, no aj túto noc sme nakoniec prežili. Odniesli si to akurát Bojanove prsty na rukách a ľavej nohe. Našťastie sa nám podarilo dostať ho pomerne rýchlo do nemocnice a tak dúfam, že sa doktorom podarí zachrániť mu ich všetky a v pôvodnej dĺžke. Himalájske noci sú naozaj chladné, no presnú teplotu mi ešte nikdy nenapadlo zmerať. Podľa mňa je to zbytočný úkon, ktorý nič nerieši. Je úplne jedno či je v stane mínus pätnásť, dvadsať, alebo dvadsaťpäť. Aj tak všetko, čomu by mohol mráz ublížiť, mám v spacáku. Vodu, plyn, cibuľu, cesnak, batérie... V stene som mal so sebou aj tentoraz osvedčený Mountain Equipment Kryos a aj keď sa na ňom roky používania v ťažkých podmienkach už poriadne podpísali, stále slúži. Počas chladnej noci v bivaku som na mojich troch páperových kamarátov – Snowline, Kryos a Firefly myslel veľmi intenzívne.

Západnú stenu Kabru South ste preliezli ako prví na svete. Ako si prežíval posledné momenty výstupu a čo to pre teba znamená?

Bol som rád, že nás hora pustila až na vrchol, no súčasne som si bol vedomý toho, že sa ešte musíme dostať dole a že to vôbec nebude jednoduché. Čakal nás zostup ľadovou stenou s množstvom zlanení, snehové polia plné trhlín a na záver nepríjemný ľadopád. Navyše mi bolo jasné, že sa k stanom za svetla určite nedostaneme a bude to ťažká a nepríjemná noc. Pohladkal som vrchol, slušne som sa poďakoval, urobil pár fotografií a po pár minútach som začal zostupovať. Na nejaké oslavovanie, alebo bujaré prejavy radosti som nemal chuť, ani čas. Okrem toho by to na mieste, akým je vrchol Kabru South, bolo nemiestne a trápne. Tým pravým miestom na radosť a oslavu úspešného výstupu je vždy až základný tábor. Do toho nášho, v Ramche, sme prišli poriadne opotrebovaní, no šťastní a spokojní, že sa nám podarilo preliezť stenu a prežiť parádne dobrodružstvo. Bol som veľmi rád že sen, ktorý sme s Nives a Romanom začali snívať v roku 2012 sa nám podarilo úspešne zrealizovať.        

Názov cesty "Diamonds On The Soles Of The Shoes" nám pripomína príbuznosť s piesňou od Paula Simona. Predpokladáme správne? Ak áno, kto vybral tento názov a prečo?

Hneď po návrate do základného tábora sme sa snažili čím skôr zaznamenať všetky detaily nášho prvovýstupu. Bolo nám jasné, že to treba urobiť okamžite, pretože pamäť vo výškach funguje v inom móde a aj to, o čom ste boli presvedčení že si zapamätáte navždy, sa z nej veľmi rýchlo vymaže. A tak sme sedeli v jedálenskom stane, počúvali najobľúbenejšieho speváka tejto expedície, Paula Simona a každý sa venoval niečomu inému. Ja som robil nákres cesty, Romano premýšľal o jej klasifikácii a Nives sa snažila nájsť pre ňu čo najlepšie meno. Niečo výstižné a charakteristické. Návrhov bolo veľa, no ani jeden nám k našej ceste úplne nepasoval. Rozhodnutie prišlo vo chvíli, keď Paul Simon začal spievať jeden so svojich najväčších hitov Diamonds on the Soles of Her Shoes.  Spomenuli sme si na náš bivak v jaskyni plnej trblietavých ľadových diamantov a nočné dobrodružstvo počas zostupu z vrcholu a názov bol na svete – Diamonds on the Soles of the Shoes (D+, 60°).

Otázka na záver. Čo špeciálne alebo výnimočné si si odniesol z tejto expedície? Je medzi tým aj motivácia k ďalším himalájskym výstupom?

Veľa nových zážitkov so starými priateľmi v nádhernej, no ťažkej a nebezpečnej stene. Presne to, kvôli čomu horolezci do hôr chodia. Teda aspoň tí, pre ktorých nie je dôležitý iba samotný vrchol dosiahnutý s použitím všetkých dostupných prostriedkov, ale aj to – lepšie povedané hlavne to, kade, ako a s kým sa na ten vrchol pokúšajú vystúpiť. To, čo sa v súčasnej dobe v Himalájach deje je už niekoľko rokov témou mnohých vášnivých debát a diskusií takmer vo všetkých médiách i na sociálnych sieťach. Žijeme v dobe absurdných pseudorekordov, kedy je počet lajkov a followerov dôležitejší, ako skutočná hodnota či štýl samotného výstupu. Normálky takmer na všetky osemtisícové vrcholy sú každú sezónu obliehané ako Trója a to, čo sa na týchto cestách deje už nemá s horolezectvom nič spoločné. Moje tohtoročné putovanie po horách východnej časti Himalájí i náš prvovýstup na Kabru South nádhernou, panenskou západnou stenou ma však utvrdili v presvedčení, že aj v tejto dobe je ešte v Himalájach veľa miest, kde si skutoční horolezci môžu nájsť tú svoju stenu, alebo vrchol.      

Chcel by si odkázať niečo tvojim fanúšikom a priaznivcom ME-íčka?

Všetkým, pre ktorých sa hory stali neodmysliteľnou súčasťou ich života prajem, aby v nich prežili veľa pekných dní s dobrými priateľmi. 

Ďakujeme za tvoj čas Peter, prajeme ti zaslúžený oddych a pekné tatranské leto!