Pain and Gain - Patagónsky prvovýstup ako sa patrí
Extrémne teplo, strašná zima, vietor, ľad, sneh, voda to všetko si pre nás Aguja Desmochada pripravila. Od roku 2016 som nosil túto líniu v hlave, ale vždy sa našla iná cesta, ktorá bola v tom momente v lepších podmienkach.
Nástup do cesty z bivaku Niponino predstavuje 7 hodín a zhruba 700 výškových metrov lezenia piliera klasifikácie III, kde sa sem tam vynorí aj miesto za IV.
Nástup pod Aguja Desmochada – nájde sa aj takýto komín
V rámci šetrenia energie sme zvolili bivak kúsok od nástupu tesne pod stenou Poincenotu. Dostať sa sem so všetkými vecami na pohodlný bivak bolo ako vždy úplné peklo. Stenu sme však odtiaľ mali ako na dlani.
Bivak pod stenou Poincenotu
Úvodné širočiny a dunivé šupiny naháňajú na prvý pohľad strach. Po nich nasleduje kolmý až jemne previsnutý pilier, kde niektoré hluché miesta budú predstavovať obrovský problém. Nity nemáme, skôb len 6, jediná rozumná možnosť úteku je cez vrchol a zlaniť cestou „Circus Pets“.
Je nám jasné že v noci to nepôjde. Kto tu už liezol vie, že to nie sú Alpy ani Tatry. Pustiť sa nadol potme, vo vetre a neznámou cestou môže skončiť obrovským problémom. S bivakom rátame len veľmi okrajovo. Ale pre istotu balíme so sebou pérovky a tenučké bivakovacie vrece. Bude to všetko stačiť? Podarí sa ako 10 cesta v tejto oblasti konečne prvovovýstup?
Línia, kotrú sme si vybrali – nástup a samotná cesta pilierom
Vrháme sa do nikým nedotknutého mora žuly
Ráno vstávame zavčasu o 4:00. Na svitaní Jožo začína ukrajovať z prvých metrov našej novej línie. V rámci šetrenia hmotnosti topánky ostávajú na nástupe. Všetky dĺžky sme liezli obaja. Druholezec sa s batohom vždy kvalitne vytrápil.
Prvá dĺžka a podmienky v stene miestami aj na mixové lezenie
V niektorých miestach je nevyhnutné batoh vytiahnuť. Na skalné lezenie je celkom riadna zima, teplota hlboko pod nulou. Hneď druhá dĺžka predstavuje problém. Výlez z kúta do previsnutej širočiny, kde je aj 6 friend malý. Na koniec leziem z prava, kde treba spraviť jedno tempo v stropovej špáre. Nasleduje 5 dĺžok v komíne a širočinách, kde obtiažnosť určuje hlavne množstvo ľadu.
Problém je vždy, keď sa postaví do cesty voľný blok alebo šupina, ktorá sa ako inak v komíne nachádza rovno nad štandom. Cestou sa do nás konečne na tri hodiny opiera vytúžené slnko.
Konečne nádherné špáry
Z vrcholu vežičky naliezame do kolmo previsnutej časti piliera, kde začína neskutočné špárové lezenie, miestami okorenené kvalitnými odlezmi so slabším istením. Presne na túto časť ťahám so sebou aj “úderné” lezečky. Aj v nich hodnotím ďalšiu dĺžku za 7a+.
Ďalší skvost vychádza na Joža - miznúca špára v platni. Super zabojoval a dĺžku tiež prelieza na on-sight. Čaká nás posledný problém pred koncom piliera. Krásny asi 70 metrov dlhý kút, ktorý je miestami mokrý. Prvá časť kúta je riadne trápenie. Vytrvalostný sokolík (6c+) s mokrými nohami, ktorý nemá konca. Druhá časť kúta náš voľný prelez definitívne zastavuje 40 metrová prstová špára, s viacerými mokrými miestami. V súčasných podmienkach a s našou výbavou dosť nereálne. Veľkú časť leziem, ale veľakrát tiež odsadávam do friendov. Voľne sa to určite bude hýbať okolo 7c alebo viac.
Na druhý pokus nie je čas, stále sme v previsnutej časti piliera a vôbec nevieme ako ďalej. Pomaličky sa začína stmievať. Rampa doprava nás nakoniec vyvádza do systému špár, ktorými sa dostávame konečne na vrchol piliera. S núdzovým bivakom sme viac-menej zmierení, jeden deň počasia máme stále do rezervy, tak sa ľadovej noci veľmi nebojíme. Ale čo iné nám aj tak zostáva. Sranda, ako tá hlava na podobné príhody rýchlo zabúda.
Bivak na vrchole piliera, len v pérovke a lezečkách
Nekonečná noc a strašidelný zlaňák
Bivak bol nekonečný. Ale nevadí, hlavne že bolo celú noc stále čo robiť - hodinku pospať, drepovať, hviezdy spočítať, zmrznuté nohy v lezečkách rozmasírovať, 10 minút pospať, kŕče v lýtkach vystrečovať, do vreca sa skúsiť zavrieť.
Človek sa tých 8 hodín vôbec nenudí. Ľadový vietor začal naberať na intenzite až nad ránom. Hneď pri prvom náznaku brieždenia rýchlo doliezame poslednú dĺžku na vrchol. Hore sa vôbec nezdržujeme lebo je nám neskutočná zima.
Vrcholovka po mrazivej noci
Pár fotiek a hádžeme zlaňák do prvého štandu z cesty Circus Pets. Nasledovalo 11 zlaňákov strmou stenou zloženou z obrovských šupín kde sme len tŕpli pri každom sťahovaní lana. Našťastie žiadne vážne zaseknutie problémy nenastali a o 12.00 na obed sme pri našom bivaku na nástupe. Počasie sa už začalo pomaly kaziť a tak sme sa rozhodli zostúpiť až dole do El Chaltenu. Veď to nie je až tak ďaleko, len 11 hodín pešo.
Prvovýstup „Pain and Gain“ - 7a+, C1, 570 m - Aguja Desmochada (+nástup 700m klasifikácie III)
TOPO cesty "Pain and Gain"
